Na východe je všetko. Vlastne ešte o niečo viac. Sú to poklady, ktoré nám zanechali vo svojich zvykoch, krojoch či špecifických jedlách naši starí a prastarí rodičia. Tatarčané pirohy, „chlib“, slivkový či malinový lekvár, sirupy z lesných plodov alebo mačanka s hríbami. To je len krátky zoznam gurmánskych špecialít, s ktorými sa môžete stretnúť na Hornom Zemplíne. A určite si pochutnáte.
Tím OOCR Horný Zemplín sa zastavil v rázovitej obci Komárany vo Vranovskom okrese v chalúpke, ktorá patrí pani Anne Lipkošovej. Domáca pani predviedla, ako sa kedysi varila typická strava z tohto regiónu – mačanka s lokšou. Pani Lipkošová sa narodila v Banskom, obci ležiacej na úpätí Slanských vrchov. „Ako malé deti sme chodievali do lesa na hríby alebo maliny či černice. Doma sme mali kravičku a iné zvieratá, takže z detstva si pamätám aj časy pasenia dobytka na lesných lúkach,“ spomína. Obyvatelia pracovali väčšinou v lese, preto sa varilo raz denne - obyčajne večer. Najčastejšie sa varila hustá polievka - mačanka zo surovín, ktoré boli k dispozícii. Na mačanku si treba pripraviť čerstvé alebo sušené hríby - najčastejšie „zápachy“ (dubáky) alebo „kozáre“ (kozák brezový či osikový), "ale z tých bola polievka príliš čierna", pripomína pani Anna. Sušené hríby treba namočiť aspoň na 1 až 2 hodiny. Potom ich zalejeme vodou, osolíme, okoreníme, pridáme cesnak a varíme. Keď sú hríby uvarené, prilejeme jušku – vodu z kyslej kapusty a necháme ešte chvíľu povariť. Polievku zahustíme prepraženou múkou. Múku pražíme nasucho, kým nemá jemne hnedú farbu. Nakoniec môžeme pridať na masle osmaženú cibuľku a červenú papriku. Mačanka sa volala preto tak, že sa jedla s chlebom alebo s lokšou, ktoré sa namáčali v polievke.
Ešte, aby sme boli úplní, povieme si, ako sa piekla pravá východniarska „hrubá“ lokša. Piekla sa ešte aj „cenka“ lokša – pôstna, ktorá sa robila iba z múky vody a soli. Na hrubú lokšu potrebujeme kyslé mlieko, polohrubú muku, soľ, sódu bikarbónu. Zo surovín sa urobí hladké cesto a z neho sa vypracujú placky. Tie sa pečú nasucho priamo na platni sporáka. Po upečení ich možno potrieť maslom, chutné sú aj s lekvárom z lesných plodov či slivák.
Pani Lipkošová dnes aktívna seniorka sa spolu s členmi denného stacionára v Banskom venuje udržiavaniu ľudových zvykov a tradícii. V stacionári vyšívajú, tkajú, varia tradičné jedlá. Napr. aj slivkový lekvár tradičným spôsobom na dvore vo veľkom kotli. Uvariť lekvár je činnosť na niekoľko hodín pre celé gazdovstvo. Slivky treba prebrať oddeliť nahnité kusy, odkôstkovať, zaliať vodou a potom už len variť a miešať, variť a miešať, variť a miešať. Po 5 až 8 hodinách neustáleho varenia a miešania je lekvár dostatočne hustý a sladký od prirodzeného cukru. Uloží sa do nádob a nechá vychladnúť. Pôvodná receptúra nepoužíva ani cukor ani želírovacie látky. Lekvár má po vychladnutí a stuhnutí konzistenciu tvrdého želé, ktoré sa nedá rozotierať. Pred konzumáciu sa kus odrezal a chvíľu povaril vo vode aby získal tu správnu hustotu. Takto uvarený slivkový lekvár vydržal aj rok - ak ho dovtedy maškrtníci nevyjedli. My sme ochutnali lokše aj so slivkovým aj s malinovým lekvárom a verte, chutili výborne. Niet pochýb, naše staré mamy vedeli, čo je dobré.
